Už dávno nie je úlohou regeneratívneho poľnohospodárstva niečo dokazovať

Cieľom nie je honba za drahými špičkovými výnosmi, ale nákladovo úsporná a stabilná technológia

Napriek tomu, že dôsledky tradičných spôsobov obrábania sú čoraz zreteľnejšie, stále sa objavujú podozrivé a skeptické námietky proti prechodu na regeneratívne poľnohospodárstvo. Výnosy obilnín a jarných plodín klesajú alebo stagnujú, stav našich úrodných pôd sa zhoršuje a čoraz menej sme schopní zvládnuť extrémne teplotné a zrážkové podmienky. Na rozdiel od toho regeneratívna technológia ponúka nižšie náklady a väčšiu istotu, a tak sa práve opodstatnenosť tradičných postupov stáva spornou. Rozhovor Attila Szabóval, a Asociácia poľnohospodárov za obnovu pôdy s predsedom (TMG).

Systém podpory rozmaznal poľnohospodárov

– V maďarskom poľnohospodárstve bolo po dlhú dobu skôr výnimkou ako pravidlom obrábanie bez orby alebo s obmedzenou orbou. Kedy sa to začalo podstatne meniť?

– Až do rokov 2010 nebolo na Maďarsku skutočne bežné, aby poľnohospodárske podniky uvažovali o bezorebnom obrábaní pôdy na systémovej úrovni ako o každodennej praxi. Boli síce experimentátori, konalo sa niekoľko prednášok a konferencií a našlo sa aj pár otvorenejších poľnohospodárov, ale to ešte neznamenalo širokú zmenu v myslení. Skutočný zlom sa podľa mňa začal na začiatku rokov 2020 a veľmi veľkú úlohu v tom zohrali extrémne poveternostné javy. Sucho v roku 2022 a následná prachová búrka v roku 2023 boli pre mnohých poľnohospodárov triezvou skúsenosťou. Zrazu sa stalo veľmi zreteľné, že niečo nie je v poriadku s našimi pôdami, zadržiavaním vody, eróziou a spôsobom, akým sme doteraz obrábali pôdu.

– Takže to neboli v prvom rade teoretické, ale praktické rany, ktoré vás priblížili k tomuto spôsobu uvažovania?

– Presne tak. Do verejného povedomia sa to dostalo neformálne: prostredníctvom článkov, prednášok, súťaží, zahraničných príkladov a zároveň čoraz častejšie v situáciách, keď už každý na vlastné oči videl, že je niečo v neporiadku. Suchá, prachové búrky, erodované svahy, oholené vrcholy kopcov, miesta zaplavené podzemnou vodou – to všetko smeruje k tomu istému. Pôda bez orby, pokrytá krycími rastlinami, regeneratívny prístup začalo to mnohých zaujímať, pretože zároveň rieši udržanie vlhkosti, ochranu proti erózii a zlepšenie štruktúry a biologického stavu pôdy.

– Často o tom hovoríme, akoby to bol nejaký nový trend, hoci to tak nie je. Na Západe a za oceánom sú v tomto smere oveľa ďalej.

– Presne tak. Nezačalo to včera. V Severnej a Južnej Amerike, v Austrálii, ale už aj v Rusku a na Ukrajine sa systémy bezorebného alebo minimálneho obrábania pôdy využívajú na oveľa väčších plochách ako v Európe. Takéto poľnohospodárstvo sa vo svete praktizuje na stovkách miliónov hektárov. V Severnej Amerike je podiel bezorebného obrábania vyšší ako 30 percent, v Južnej Amerike a Austrálii sa pohybuje okolo 60 percent. V porovnaní s tým zaostáva Európa. A treba povedať, že v tom zohral veľkú úlohu aj systém podpory.

– Mnohí si práve myslia, že dotácie pomáhajú pri prispôsobovaní sa. Myslíte si, že to skôr brzdili?

– Skutočnosťou je, že Európa týchto 30–40 rokov z veľkej časti prespala. Nielen Maďarsko, ale celá Európa. Tam, kde neexistujú dotácie v takomto rozsahu, boli poľnohospodári nútení veľmi rýchlo reagovať na svoje vlastné problémy. Museli znížiť náklady, obmedziť počet prejazdov, znížiť spotrebu vstupných materiálov a zabezpečiť udržateľnejšie obrábanie pôdy. Tam diktoval trh. U nás však systém podpory poľnohospodárov často uspal. Prichádzali peniaze, ktoré kompenzovali aj to, čo sa malo v rámci hospodárstva dať do poriadku. To vytvorilo veľmi pohodlnú situáciu a spomalilo aj zmenu myslenia. Ak môžeš pohodlne čakať, že aj bez technologického rozvoja, modernizácie a prispôsobenia sa zmenám počasia dostaneš za svoju pôdu kopu peňazí, potom naozaj nemáš motiváciu znižovať náklady a modernizovať. To je nevýhoda tohto systému podpory.

Kľúčová protiotázka

– Čo dnes motivuje poľnohospodárov? Strach z erózie, nedostatok vody, degradácia pôdy, náklady na dusík alebo niečo iné?

– Najsilnejšou motiváciou sú aj dnes peniaze. Je to naozaj také jednoduché. Ak poľnohospodárovi z vrecka odíde 70–80 tisíc forintov na hektár, bolí to. Ak to čiastočne pokryje nejaká dotácia, necíti taký tlak, aby niečo menil. Keď však vidí, že rastú ceny nafty, zdražujú sa osivá, hnojivá aj prostriedky na ochranu rastlín, pričom výnosy nerastú, ba na mnohých miestach dokonca klesajú, skôr či neskôr začne počítať. Práve v tom spočíva jeden z kľúčov regeneratívneho myslenia: cieľom nie je honba za maximálnym výnosom, ale lacnejšia, stabilnejšia a predvídateľnejšia výroba.

– Toto je veľmi dôležitá veta, pretože mnohí poľnohospodári sa obávajú, že ak prejdú na nový systém, ich úroda bude menšia.

– Na to sa vždy opýtam: možno sa teraz výnosy neznižujú? V dôsledku klimatických zmien sa na Maďarsku znižujú výnosy aj u plodín pestovaných tradičnými technológiami. Kukurica vo východnej časti krajiny na mnohých miestach prakticky zaniká. Takže sa netvárme, ako keby bol konvenčný systém stabilný, a rizikové by bolo len prechod na regeneratívne poľnohospodárstvo. Dnes je práve to rizikové, ak sa človek nezmení. V regeneratívnych poľnohospodárstvach síce výnosy nemusia byť vždy mimoriadne vysoké, ale pestovanie je oveľa stabilnejšie z hľadiska predvídateľnosti a priemerných výnosov. To má dnes čoraz väčšiu hodnotu.

– To znamená, že sa netreba pýtať, čo prináša regeneratívne poľnohospodárstvo, ale skôr to, ako dlho je vôbec možné udržať tradičné poľnohospodárstvo?

– Presne tak. Myslím si, že túto otázku by si mal konečne položiť každý poľnohospodár. Nie je potrebné skúmať regeneratívne systémy, ale konvenčné poľnohospodárstvo. Ako dlho je ešte možné robiť všetko rovnako ako pred 20, 30 alebo 40 rokmi, keď sa medzitým všetko zmenilo? Zmenilo sa počasie, zmenili sa náklady, zhoršila sa kvalita pôdy, iná je konkurencia na svetovom trhu, iné sú ceny vstupných surovín, iná je situácia na trhu práce. A my stále presadzujeme tie isté systémy. Takto to ďalej nepôjde.

Pôda je tiež verejným majetkom – a tak by sa s ňou aj malo zaobchádzať

– Z hľadiska ochrany pôdy, aký je najväčší problém s striedavým obrábaním?

– To, že ide o činnosť, ktorá najviac ničí pôdu. Orba je ťažko obhajiteľná z ekologického aj ekonomického hľadiska. Ničí štruktúru pôdy, urýchľuje úbytok organickej hmoty, zhoršuje vysychanie, zvyšuje eróziu a spotrebúva obrovské množstvo paliva. Kto hospodári v kopcovitej oblasti a voda mu každý rok odplaví úrodnú vrstvu, nemal by to považovať za prirodzené. Nie je normálne ani to, že vietor z poľa vytvára prachovú búrku. Pôda nie je len prostredím na pestovanie, ale národným bohatstvom. Ak s ňou niekto zaobchádza nezodpovedne, má to svoje dôsledky, len dnes to ešte riadne nezohľadňujeme.

– Myslíte si teda, že ničenie pôdy by mohlo mať aj právne dôsledky?

– Myslím si, že časom to určite príde. Lebo je absurdné, že za veľa vecí možno uložiť pokutu za porušenie predpisov o ochrane životného prostredia, ale ak niekto v priebehu desaťročí stratí úrodnú vrstvu pôdy, takmer to berieme na vedomie. A pritom pôdu nemôžeme vybudovať zo dňa na deň. Jeho obnova je otázkou desaťročí a medzitým prichádzame nielen o fyzický stav úrodnej pôdy, ale aj o humus, pôdny život a biologické fungovanie. Je hriechom to premrhať.

– Ako môže v tomto pomôcť krycia rastlina?

– Veľmi veľa. Krycia rastlina je jedným z kľúčových prvkov regeneratívneho systému. Na jednej strane fyzicky chráni pôdu pred ničivým pôsobením dažďových kvapiek a vetra, má teda úlohu v ochrane proti erózii. Na druhej strane poskytuje tieň, znižuje odparovanie a zároveň pôsobí ako odparovacie a vlhkosť zachytávajúce prostredie, čo by mohlo napomôcť vytváraniu malých vodných cyklov. Tým by sa úplne zmenila vodná rovnováha v atmosfére, ak by sa regeneratívne poľnohospodárstvo systematicky uplatňovalo aspoň na 2,5 milióna hektárov. V súčasnosti existujú pôdy obrábané na čiernu pôdu, ktoré sa ohrievajú a vyžarujú ďalšie teplo do svojho okolia. Okrem toho zlepšuje vsakovanie vody a schopnosť pôdy zadržiavať vlhkosť. Po tretie, svojím koreňovým systémom vyživuje pôdny život, zlepšuje štruktúru a pri určitých druhoch možno dosiahnuť dokonca aj pôdu kypriaci účinok. Krycia rastlina nie je zázračná zbraň, ale súčasť systému, avšak je to veľmi účinný prostriedok.

– Časť poľnohospodárov to však aj tak vníma ako dodatočné náklady a dodatočné riziko.

– Áno, pretože v krátkodobom horizonte to tak vidí. Osivo, organizácia, nové vedomosti, nové možnosti chýb. Na druhej strane však platí, že dochádza k menšiemu splavovaniu, zlepšuje sa štruktúra pôdy, zlepšuje sa zadržiavanie vody, zvyšuje sa obsah organickej hmoty, znižuje sa veterná erózia a v dlhodobom horizonte môže klesnúť potreba hnojív a paliva. Toto treba vnímať komplexne, nie ako jedinú položku nákladov. Krycia rastlina funguje dobre vtedy, ak sa nevysádza len na okrasu, ale vedome sa začleňuje do striedania plodín a využívania pôdy.

Kľúčom je obmedzenie narúšania pôdy a jej zakrytie

– Mnohí poľnohospodári už vedia rozlíšiť metódy no-till a min-till, ale stále existujú nejasnosti. Ako by ste stručne vysvetlili tento rozdiel?

– V každom prípade ide o zníženie narúšania pôdy. Čím menej pôdu narúšame, tým ľahšie sa môžu rozbehnúť pozitívne procesy: zlepšuje sa jej štruktúra, posilňuje sa biologická aktivita a lepšie funguje hospodárenie s vodou. Minimálna orba znamená obrábanie do hĺbky maximálne 10 centimetrov. Pri metóde strip-till sa pôda napríklad narúša len v sejacom pruhu. Metóda „no-till“ ide ešte ďalej: v tomto prípade prakticky nedochádza k obrábaniu pôdy, secí stroj pracuje priamo do stonkových zvyškov alebo krycích rastlín ponechaných na povrchu. Tento systém funguje dobre vtedy, ak nevymeníme len stroj, ale zmeníme celý spôsob uvažovania.

– Existujú prvky, ktoré sú dôležité takmer všade, bez ohľadu na krajinu alebo typ pôdy?

– Áno. Prvým je obmedzenie narúšania pôdy. Druhým je povrch zabezpečujúci pokrytie pôdy. Tretím je prítomnosť živých koreňov čo najdlhšie, čiže aby sme pôdu nenechávali prázdnu. Štvrtým je pestré striedanie plodín. A veľmi dôležité je aj to, aby sme uvažovali v súvislostiach, nie len v rámci jedného prvku. Samozrejme, nie všade je vhodná rovnaká technológia, pretože ľahká piesčitá pôda je niečo iné ako zhutnená ílovitá pôda, ale smer je rovnaký: menej narúšania, viac pokrytia, viac biológie, lepšie hospodárenie s vodou.

– Často sa uvádza aj argument, že na prenajatých pozemkoch nemá poľnohospodár záujem o dlhodobú úpravu pôdy. Je to skutočný problém?

– Je to reálny jav, ale podľa mňa to nie je hlavná prekážka. Aj u nás je značná časť pozemkov prenajatá, napriek tomu ich obhospodarujeme rovnako s ohľadom na regeneratívny prístup. Otázka nie je v tom, či ide o vlastné alebo prenajaté pozemky, ale v tom, či je poľnohospodár ochotný uvažovať inak. Samozrejme by bolo dobré, keby právny systém a systém podpory viac oceňovali tých, ktorí zlepšujú stav pôdy, a zároveň lepšie chránili vlastníkov pôdy pred tým, aby im bola vrátená pôda v zhoršenom stave. Najväčšou prekážkou sú však dnes skôr zaužívané návyky a nepružnosť v uvažovaní.

Vedomosti, podpora, postoj

– Takže väčším problémom ako technologická zmena je mentálna zmena?

– Často áno. Časť poľnohospodárov stále trvá na zaužívanom postupe, aj keď je už zrejmé, že to nefunguje tak ako kedysi. Každý rok dúfajú, že nasledujúca sezóna bude lepšia, že sa vráti staré počasie a že sa to nejako vyrieši. Lenže to sa už nevráti. Klimatické podmienky spred 10–15 rokov už neexistujú. A kto stavia svoje hospodárstvo na tom, že sa to vráti, podstupuje veľmi veľké riziko.

– Z toho vyplýva, že by sa mal zmeniť aj systém podpory. Akým smerom?

– Potrebné sú dve veci naraz: motivácia a požiadavky. Väčšinu poľnohospodárov dnes motivujú predovšetkým finančné stimuly. Ak by systémy šetriace pôdu, krycie plodiny, ochrana proti erózii a obmedzenie striedania plodín dostali zreteľnú dodatočnú podporu, malo by to veľký význam. Ešte dôležitejšie však je, aby existoval systém požiadaviek. Nemalo by platiť, že je jedno, kto čo robí, pokiaľ nejako splní minimum. Kto sa skutočne stará o pôdu, mal by dostať viac. Kto ju ničí, nemal by byť systémom odmeňovaný rovnako.

– Do akej miery je vzdelávanie a odovzdávanie vedomostí kľúčovou otázkou?

– Veľmi. Bez peňazí sa systém ťažko pohne, ale bez vedomostí sa pohne zlým smerom. Nedá sa to vyriešiť len tým, že si niekto kúpi priamy secí stroj a od tej chvíle je farmárom praktizujúcim bezorebnú technológiu. Je potrebné vidieť konkrétne príklady a zbierať skúsenosti prispôsobené vlastnému typu pôdy a vlastným podmienkam. V Združení poľnohospodárov za obnovu pôdy sa v tomto snažíme pomáhať: prostredníctvom konferencií, stretnutí poľnohospodárov, praktických príkladov, videí a zdieľania vedomostí. Kto sa skutočne chce učiť, dnes už nájde veľa opôr. To všetko bez dotácií, z vlastných finančných prostriedkov, z členských príspevkov našich poľnohospodárov.

– Túto komunitu organizujete od roku 2015 a z nej vznikla aj konferencia REAG. Na čo ste najviac hrdí?

– Na to, že vôbec vzniklo také odborné prostredie, v ktorom sa regeneratívne myslenie neobjavuje ako nejaká výstrelok, ale ako skutočná, praktická agronomická odpoveď. Dôležitým výsledkom bolo aj to, že v AKG sa objavil smer zameraný na obnovu pôdy. Nie je to dokonalé, nie je to v konečnej podobe, ale predsa sa to dostalo do systému a tým, ktorí hospodária týmto spôsobom, sa otvorila možnosť získať kompenzáciu vo výške niekoľkých miliárd forintov. To ukazuje, že ak vytrvalo pracujeme na odbornom poli, môže to priniesť výsledky. Spolu s ministerstvom sme zabezpečili odbornú stránku. Mám pocit, že zo strany TMG sme do toho vložili serióznu odbornú prácu a energiu.

– Čo je vo všeobecnosti najdôležitejšie urobiť?

– Môžem len zopakovať: nepýtajte sa, čo dokáže regeneratívne poľnohospodárstvo, ale ako dlho je možné udržať súčasný stav. Fakty ukazujú, že aj v tradičnom systéme klesajú výnosy, rastú náklady, zhoršuje sa kvalita pôdy a počasie je čoraz extrémnejšie. Otázka už nie je, či sa treba prispôsobiť, ale kedy a za akú cenu. Čím neskôr sa niekto preorientuje, tým to bude bolestivejšie.

– To znamená, že tu nehovoríme o ideologickej otázke, ale o otázke prežitia.

– Áno. To by už konečne mal pochopiť každý. Nejde o to, či niekto má alebo nemá rád pojem „regeneratívne“. Ide o to, že podmienky v poľnohospodárstve sa zmenili a staré riešenia už nefungujú. Môžeme to odkladať, môžeme sa o tom hádať, môžeme sa pozerať na suseda, ale medzitým sa pôda zhoršuje, voda dochádza, kukurica na mnohých miestach vypadáva zo systému a časť poľnohospodárskych podnikov nebude v dohľadnej dobe udržateľná. Ochrana pôdy, krycie plodiny, obmedzené alebo nulové obrábanie už dnes nie sú len alternatívnymi myšlienkami, ale nutnosťou prispôsobiť sa.

– Čo si myslíte, môžu byť nasledujúcich päť rokov v tejto veci rozhodujúce?

– Myslím si, že áno. Nehovoríme tu o vzdialenej otázke, ktorá sa týka obdobia o 10–20 rokov. Už teraz je veľa tých, ktorí z toho vystupujú, je tu veľa neistoty a extrémne roky sa striedajú jeden za druhým. Ten, kto sa teraz začne učiť, experimentovať a prispôsobovať sa, bude mať priestor na manévrovanie. Kto stále čaká na návrat starého poriadku, môže veľmi ľahko zistiť, že je už neskoro. Preto hovorím: regeneratívne poľnohospodárstvo netreba oslavovať, ale treba ho triezvo pochopiť. Nesľubuje zázrak, ale stabilnejší základ v čoraz neistejšom poľnohospodárskom prostredí.

AUTOR: ZOLTÁN KOHOUT